„Ak sa vám raz dostane oceán do žíl, je to navždy.
Už tam zostane.
A vy sa jednoducho opäť musíte vybrať do vĺn.“

Vždy som si myslela, že keď sa niekedy budem viezť na ťave, bude to v horúčavách, s bielym turbanom na hlave a s výhľadom na pyramídy. Namiesto toho sa tak udialo na Mongolskej púšti, v 5 stupňoch nad nulou a v niekoľkých vrstvách oblečenia. Alebo, že ma recept na zbožňované guacamole naučí niektorá z mojich kamarátok. Namiesto toho som stála v plavkách pri bazéne v mexickom mestečku Playa del Carmen a pozorne sledovala inštrukcie španielsky hovoriaceho kuchára. Podotýkam, že španielsky zatiaľ nehovorím:)

A tak sa stalo, že aj môj sen o surfovaní sa odohral v úplne inom zákutí sveta, než som pôvodne očakávala…

Na Fuerteventuru som túžila ísť už dávnejšie. Žiaden iný z Kanárskych ostrovov ma tak nelákal. Fuerteventura je menej známa, divokejšia a je to raj surferov. Široké pláže vo farbách, na aké si len spomeniete: od bielych, cez zrnité až po úplne čierne. Neutíchajúci vánok, vysoké vlny a sila otvoreného oceánu. Miesta, kde je zakázané kúpať sa alebo surfovať, lebo vás už ani vlastná matka nenájde.

Rozhodla som sa narýchlo, kufor ešte voňal po mojej predošlej ceste do Mexika. Keď som sedela prvý večer na prázdnej pláži, prsty na nohách zas a znova slastne norila do mokrého piesku a pozorovala pravidelnú melódiu vĺn, rozhodla som sa.

Keď som už tu, splním si svoj sen a naučím sa surfovať. Nebude to na Bali, ako som si vždy myslela. Bude to tu, na Fuerteventure.

Pýtala som sa v hoteli, pýtala som personálu, pýtala som sa delegátky. Na Fuerteventure som bola sama a chcela som mať na školu alebo kurz odporúčanie. Nikto však nevedel. „Lusíja, však čo ti tu chýba. Pláž, bazény, all inclusive, drinky od rána do večera. Život je párty, tak si to uži,“ povedal mi Ricardo na recepcii. Ricardo mal, samozrejme, pravdu, ale…

Po pár dňoch som to však už vzdávala a zmierovala sa s tým, že „ja úbohá“ budem musieť tráviť čas cestovaním po ostrove a vylihovaním na tých krásnych slnečných plážach;)

Ale! Asi som sa narodila pod šťastnou hviezdou a niekto hore ma má veľmi rád. Jedno popoludnie, asi v strede dovolenky, keď som príjemne unavená zo slnka a kúpania sa v oceáne odfukovala po (fakt veľkom:) obede na terase, mi napadlo, že by bolo dobre pozrieť sa, čo sa u nás doma deje. V tom začala úradovať tá moja šťastná hviezda! Asi tretí článok, ktorý na mňa vyskočil, bol o Slovenke Barbore, ktorá žije na Fuerteventure a ľudí z celého sveta učí surfovať! Ako?!

Najskôr som na túto správu neveriacky žmurkala, ale asi si viete predstaviť, že viac mi nebolo treba. Článok som ani nedočítala do konca, rýchlo sa preklikala ku kontaktu a napísala som mail.

O chvíľu som dostala odpoveď. O čom väčšie bolo moje prekvapenie, keď mi Barbora napísala, že surferská škola je kúsok od môjho hotela! Dohodli sme si termín a ja som v tú noc skoro nezaspala od nadšenia:)

Tak sa to nakoniec naozaj stane a zdolám vlny oceánu! Konečne!

Na druhý deň ma auto vyzdvihlo v dohodnutý čas, najskôr sme išli do surferskej školy. Všetci milí, kamarátski, nápomocní. Podpísala som, čo bolo treba, vybrali sme neoprén a surf. A potom, hor sa na pláž.

Kým som zniesla surf po úzkych kamenných schodoch, za výdatnej účasti vetra a potenia sa v neopréne, bola som schopná komunikovať len kývaním hlavy:D Trochu mi sťahovalo riťku, nakoľko bol pod schodami celkom hlboký zráz a ak by som neudržala surf proti vetru, v lepšom prípade mohol skončiť pod ním…

Keď som sa konečne dostala na pláž a skočila rovnými nohami do piesku, rozhliadla som sa. Veru, toto nebolo turistické miesto pre rodinky. Všade boli surferi, partie kamarátov, windsurferi pripravujúci sa na jazdu…

Zložili sme si veci. Môj inštruktor Tom mi najskôr vysvetlil, čo ma čaká, nacvičili sme „prvý krok“ na suchu, teda ležanie na surfe, správnu polohu nôh a rúk a ako chytiť vlnu. Zapol mi na back leg „poistku“, ako som volala ja šnúru spájajúcu môj členok a surf, a hybaj do vody! „Už aj?,“ dychčala som celá upotená z nácviku a ešte stále z teperenia surfu na pláž. „A kde sa chceš učiť surfovať? Na piesku? Rýchlo do vody, skúšaj a uč sa!“

Ako poslušná študentka som si vzala surf tak, ako mi ukázal, skontrolovala som pripnutú šnúru od surfu k členku, nadýchla som sa ostrého vzduchu… tak teda dobre.

Niektoré vlny boli obrovské. Väčšinou sa stačilo zdvihnúť na špičky, inokedy vyskočiť, ale párkrát ma vlna úplne zomlela a ocitla som sa zase na začiatku. Takže, kým som sa prebojovala na miesto, odkiaľ som mohla chytiť prvú vlnu a nacvičiť si ležanie na surfe, trvalo to asi 20 minút. Sprevádzalo ich zúrenie, kopa slovenských nadávok, vyhrážanie sa vlnám a surfu, oči som mala úplne červené od slanej vody.

Ale keď sa mi podarilo chytiť vlnu bez toho, aby som sa skotúľala z dosky a viezla som sa tých pár sekúnd, výskať ma počuli určite až na Slovensku:) Na pláži ma videli aj tancovať:D

Po výdatnom skúšaní vo vlnách a chytaní dychu, žmolenia očí a vypúšťania vody z neoprénu, mi Tom vysvetlil ďalšie kroky. A hybaj zase do vody. Zdvihnúť sa na kolená a viesť sa na vlne som zvládla, hlučne som sa tešila, až kým som neocitla zase pod vlnou:))

A potom to prišlo!
Postavila som sa na surf a odviezla sa!

Vtedy som bola už úplne vysilená z 2-hodinového nácviku vo vlnách a strácala som nádej, že sa mi to podarí… Samozrejme, cítila som sa ako majsterka sveta. Predstavila som si, ako ladne vyberám vlnu a v tom peknom neopréne vyzerám ako ozajstná surferka z filmu. V skutočnosti som sa skôr podobala 100-ročnému ranenému Bambimu, ktorý viac čupel ako stál, s mávajúcimi rukami, vytreštenými červenými očami od sústredenia a lapajúc po dychu, ktorý mi už pred hodinou aj tak nenávratne ušiel:D Ale no a čo! Viezla som sa na vlne a to bolo najviac!

Vtedy som začala oceán vnímať inak.

Už to nebolo len miesto na kúpanie, hádzanie sa do vĺn a vytriasanie piesku z vlasov. Nastaviť sa na silu vĺn, ktoré nikdy nestrácajú na intenzite a ktoré sa neprispôsobia vám, ale vy im, je VEĽKÝ zážitok. A keď sa tak stane, dovolia vám, aby ste si ich užili. Všetko to predošlé úporné hnanie sa oproti vlnám, štípajúce oči a únavu predčí pocit, že ste s oceánom jedno a to isté.

Predčí to pokora z tej veľkej sily a zároveň pocit víťazstva, že ste zdolali vlnu. To všetko som zažila v ten jeden krátky okamih.

Po tom, ako sa mi podarilo „postaviť sa“ na surf, som padla tvárou do piesku, ruky a nohy rozhodené na všetky svetové strany, fučala som a jednou rukou objímala surf. Chvíľku to trvalo, až kým za mnou nedobehol Tom a nespýtal sa ma, či som okej. Ahahaaa, jasné, že som! Som viac ako okej! Tom to nemal ako vedieť, ale prežívala som totálnu eufóriu. A ani som mu to nemohla povedať, lebo som nevedela chytiť ten dych!:D

Surfovať som sa teda naučila na Fuerteventure. Nie na Bali. A malo to tak byť so všetkým, čo k tomu patrí. Viem, že to nebolo posledný raz, pretože surfovanie je láska na celý život.

Ak sa vám raz dostane oceán do žíl, je to navždy. Už tam zostane. A vy sa jednoducho opäť musíte vybrať do vĺn.

Surfovaniu zdar, kamaráti!

S láskou,
Lusy

P.S.: Ak by ste sa niekedy vybrali na Fuerteventuru, vyhľadajte Barboru z Beoceanholic.com. Vo všetkom poradí, dokonca vám nastaví aj celú surferskú dovolenku:)