„Kto chce hýbať svetom,
musí najskôr pohnúť sám sebou.“
Sokrates

Dnes okolo mňa preletela motivačka zo startitup.sk, kde sa písalo, že väčšina ľudí, ktorí uvažujú o podnikaní, stratia trpezlivosť niekde na ceste počas prvých 3 rokov a nakoniec si aj tak vyberú 40 rokov chodenia do práce.

Každý máme dôvod na to, že sa nachádzame práve tam, kde sme. Šťastní či menej. Niekto je zamestnaný, niekto zase podniká. A tak je to správne.

Jeden známy mi kedysi povedal: „Čo to je za život? Väčšinu dňa pracovať, hlavu mať stále zamestnanú pracovnými vecami… No čo to už len je za život?“ Veru nie, podnikanie nie je vôbec ľahké. A treba povedať, že nie je pre každého. A už vôbec nie pre lenivcov (ako bol práve tento známy). Je to nepretržitá drina, neustále hľadanie podnikateľských a pracovných príležitostí a riešení, dovolenku bez počítača si už asi ani nepamätám. Pre niekoho nepredstaviteľné, však? Ale…

Ten, kto podniká a pracuje s vášňou, podstupuje toto neustále riešenie pracovných záležitostí rád. Pre mňa je práca záľubou, je to miesto najvnútornejšej realizácie a niečo, čo ma napĺňa. Hlavu, samozrejme, nechávam aj oddýchnuť. Ale potom sa už teším do práce 🙂

Pri práci zabúdam na čas. A občas sa mi tiež stáva, že uprostred noci vyleziem z postele, lebo som dostala nápad a musím si rýchlo napísať poznámky. Preto ma vôbec nemrzí, že na dovolenky chodím s compom. Beriem to ako súčasť môjho normálneho života. Podnikám v kreatíve, čo sa absolútne hodí k mojej bezmedznej fantázii a hlavnou súčasťou je komunikácia, čo je moja veľká osobná devíza.

Svoju agentúru Komunika PR som založila pred ôsmimi rokmi a doteraz mám rešpekt sama pred sebou, že som sa k tomuto kroku odhodlala.

Predsa len. Začínala som bez klientov, len so starým počítačom za kuchynským stolom v prenajatom byte v bratislavskom Ružinove a s mini-úsporami vo vrecku. Za to som však mala v rukáve 7 rokov skúseností v PR, skvelé výsledky z projektov, za ktoré som zodpovedala, množstvo kontaktov a hlavu na krku. A víziu s nadšením, ktoré sa so mnou vezú doteraz.

Počas strednej školy som chcela byť právnička. Ako inak, skromne elitná… Študovala som teda právo, dokonca som mala aj fajn prácu v advokátskej kancelárii. Jeden víkend mi však bol osudný. Môj známy ma zavolal na výpomoc na veľkolepý narodeninový event a bolo to. Hotovo, punktum, bodka. Tá práca ma očarila natoľko, že som si hneď v pondelok nakúpila knihy o eventoch a marketingu, o 2 týždne som dala výpoveď a našla si prácu v eventovej agentúre. Mladosť nepozná strach, ako sa hovorí. Ničím neviazaná, večne zvedavá a áno, aj nevedomá voči všetkým rizikám, čo však v tomto prípade nebolo na škodu. Popri eventoch som pričuchla aj k PR, ktoré bolo u nás vtedy ešte v plienkach a skočila som rovnými nohami do prvej PR agentúry.

Prvý deň som natešená sedela za stolom a vyložila som si naň ťažítko na papier, ktoré som dostala na 13ste meniny a priniesla som si ho so sebou.

Sklená guľa s bublinkami, v ktorých sa odrážalo svetlo. Vôbec neviem,  či niekedy niekto použil ťažítko na jeho pôvodný účel, ja sa teda priznám, že never ever. Toto gýčové ťažítko bolo však dôležité, lebo predstavovalo „obsadenie územia“ v novej kancelárii „tak ma tu máte!“.

Poznáte ten pocit, keď viete, že ste v správnom čase na správnom mieste. Pamätám si to ako včera, mala som stôl pri okne, vonku svietilo slnko a práve som absolvovala úvodnú predstavovačku kolegov vo firemnej kuchynke a školenie ohľadom projektov, na ktorých som mala pracovať. Tešila som sa ako malé decko!

A ako som tak sedela, uvedomila som si, že toto raz budem chcieť. Raz budem mať PR agentúru aj ja.

Tak sa mi to páčilo: projekty, prostredie, nasadenie. Všetko.

Doteraz mám odložený lístoček, na ktorý som si vtedy napísala MOJA PR AGENTÚRA a vložila som ho pod to bublinkové ťažítko.

Toto želanie sa počas mojich zamestnaneckých rokov občas objavilo, ale skôr som bola taká pohrúžená do práce, že som ho zahnala do niektorého zabudnutého kúta mojej mysle, kde ticho čakalo. Skôr som sa snažila dostať k čo najväčšiemu množstvu projektov, nabrať skúsenosti a nebyť šéfov, ktorí zaspali dobu alebo si nevážili prácu iných, nízkych platov, lebo však „všetci sme nahraditeľní“ a miestami aj zanedbaného prístupu k zamestnancom, doteraz by som sedela na stoličke v niektorej slovenskej alebo zahraničnej PR agentúre.

V tomto období som však dostala aj niekoľko ponúk, z ktorých som prijala len jednu, a to prácu vo vtedy najväčšej PR agentúre na Slovensku. Doteraz som jej vďačná za množstvo skúseností, kolegov a úžasné projekty. Odmietla som však napríklad šéfovanie českej pobočke mladej PR agentúry, vedenie tímu v ďalšej PR agentúre a dokonca ponuku z Googlu, keď sa otvárali nové kancelárie v Európe. Vo všetkých prípadoch som sa vyhovorila na štúdium na vysokej škole a nikdy som svoje rozhodnutie neoľutovala.

Lebo som tak nejak tušila, že šťastná bude inde. Len to chce čas.

A ten aj prišiel. Počas záverečných mesiacov v mojom poslednom zamestnaní som bola sústavne preťažovaná, hľadala som úniky z práce, dokonca som sa nezúčastnila ani posledného teambuildingu. Skrátka, bola som nespokojná a to je vždy začiatok konca. A tak som dala výpoveď s tým, že si idem dať veľké niekoľkomesačné voľno a uvidíme. Myslela som to naozaj vážne. Ale viete, ako to chodí. Zrazu prišli prvé dni bez práce, čas na rozmýšľanie nad snami a želaniami, hlava bežala na plné obrátky, „vrtuľa v zadku“  zapnutá… A vyskočila na mňa spomienka s ťažítkom a lístočkom.

Asi prišiel ten správny čas. O pár dní som už podávala na Obchodnom registri žiadosť na zápis „MOJEJ PR AGENTÚRY“. A vo vrecku letných šiat som si niesla ten môj dávny lístoček. Pre šťastie:)

A hádajte, čo. Prvý rok bol naozaj otrasný! Prekvapenieeee:D Niektorí blízki ľudia ma odhovárali. Prežívala som s malými zákazkami a klientami. Na sestrinej predsvadobnej rozlúčke so slobodou som rozmýšľala, či sa zúčastním žúrovacieho večera alebo si tie peniaze radšej nechám na firmu.

Pamätám si tiež, čo mi moja kamarátka povedala pri večeri, keď som sa jej s nešťastnou tvárou v dlaniach priznala, že sa aj tak trochu bojím. „Luci, o teba strach naozaj nemám. Vieš, čo robíš. Ono to príde, len vydrž.“

Niekedy mi dochádzalo nadšenie aj optimizmus, prišli na rad slzy, frustrácia a pochybnosti. Ale potom som si povedala, že teraz to predsa nevzdám kvôli tým pár veciam, ktoré nevychádzali podľa mojich predstáv a že to musím prijať také, aké to je. Svoje meno som si nevybudovala za deň a táto cesta bude tiež čosi stáť a chvíľu trvať. A tak aj bolo.

Na druhej strane tá radosť z každej podpísanej zmluvy, pochvaly od klienta a dokončeného projektu bola nekonečná. Tešila som sa, ako keby som dostala Oscara alebo Nobelovku.

Dnes mám PR agentúru, ktorá o pár týždňov oslávi 8 rokov, kolegov nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike a najnovšie tiež v Maďarsku. Skvelých klientov, ktorí sa rozhodli vložiť svoju dôveru do našich rúk. Prácu, ktorú zbožňujem, hlavu plnú nápadov a to nadšenie, s ktorým som aj začínala. Každý deň aj projekt je iný. To, čo ma vystihuje, zachytil jeden môj blízky človek, ktorý už medzi nami žiaľ nie je: „Je to vzácne, keď vidíš, že niekoho práca tak baví. Ale čo sa vlastne čudujem, však ty sa v práci kreatívne hráš! Koho by to nebavilo!“

A viete čo? Na svojom pracovnom stole mám stále to bublinkové ťažítko, ktoré som mala aj v prvej PR agentúre a cestovalo so mnou na každý jeden pracovný stôl počas mojej kariéry.

Hovorí sa, že dôležité je začať. To určite. Treba mať na to odvahu. Ale úspech tkvie inde a to som s radosťou hovorila aj pri prednášaní študentom na univerzite. Tá ozajstná a najdôležitejšia skúška prichádza až s prvými problémami a neúspechmi. Pri tých neobstojí argument, že chcem byť za noc milionárom, podnikanie je cool, konečne nemám nad sebou šéfa alebo že chcem mať viac voľného času (hahaha :D). Ak začnete podnikať z týchto dôvodov, do skupiny „prvých 3 rokov“ budete patriť aj vy.

Ak však začnete podnikať preto, lebo práca je vašou súčasťou, sebarealizáciou, vášňou a veľkým snom, prvé 3 roky prekonáte. A aj výzvy, ktoré prídu potom.

S láskou,
Lusy

P.S.: A áno, corona krízu zvládame s prehľadom. Dokonca sme počas týchto týždňov rozšírili pôsobenie aj na maďarský trh, čo sa malo udiať až o pár mesiacov a získali sme ďalšie nové projekty. Ale popravde, už sa naozaj teším, ako si všetci zložíme rúška a dáme si obed v meste 🙂