„Ak máš dosť odvahy povedať zbohom, život ťa odmení novým vitaj.“
Paulo Coelho
V našich životoch sa neustále čosi deje. Niečo sa stane práve preto, aby sa mohlo udiať niečo iné. A tak je to aj s ľuďmi. Niektorí nás sprevádzajú po celý život, ďalší niekoľko rokov. Sú tu však aj takí, ktorí nám vkráčajú do života len na chvíľku. Aby nás niečo naučili. A potom idú zase ďalej.
Hovorí sa, že susedov a rodinu si nevyberieš. Ale vraví sa aj to, že sa človek na svojej ceste životom narodí do akurátnej rodiny, má tých akurátnych partnerov, priateľov, kolegov, známych… Sú tu preto, aby sme sa od nich a cez situácie s nimi učili novým informáciám, emóciám a skúsenostiam. Aby nás vyzbrojili do ďalšieho života…
Títo krátkodobí „učitelia“ sú niekedy celkom bezbolestní. Dokonca láskyplní, radostní a zažijeme s nimi skvelé chvíle. Ale nie vždy je to také ružové.
Však povedzte to napríklad človeku, ktorý prechádza rozchodom, škaredo ho podrazil kolega alebo sa pohádal s kamarátom. Ako by sme vtedy radi vyberali tých, ktorých náhodne stretneme… Ale keď prehrmí tá najväčšia búrka, vyjasní sa ovzdušie a vykukne slnko, mnohí z nás si uvedomia, že asi to tak nejak malo byť.
Keď stojíme nohami pevne na zemi a sme si vedomí zodpovednosti minimálne voči sebe, otvoria sa úplne nové dvere. Neočakávané, plné možností a aj splnených snov.
A otvoria sa vtedy, keď pocítime, že chceme byť už šťastní… Niekedy sa tak stane rovno pred naším nosom, niekedy je ich ťažšie vidieť, ale otvoria sa vždy. Stačí si už len cez ne nakráčať do budúcnosti. Tých váhavých osud do takých dverí jednoducho láskavo šťuchne. A niektorých musí doslova sotiť, aby sa zobudili:)
Neotvoria sa len vtedy, ak ich odmietame, ak stále lipneme na veciach a ľuďoch, ktorí nám do života už nič neprinášajú. A možno aj prinášajú, ale nič pozitívne. Držíme sa ich zubami-nechtami, trápime sa, vŕtame sa v tom „čo keby“ a dokonca fantazírujeme, aké by bolo, keby sa tá udalosť nestala, keby bol ten človek iný… Keby, keby… Ale ona sa stala a ublížila nám. A možno nie raz.
Čím som staršia, tým tieto krivdy a malé krivdičky lepšie znášam. Vo všetkom sa snažím nájsť niečo pozitívne alebo aspoň nejaké ponaučenie.
Som vďačná za jednu moju veľmi užitočnú vlastnosť, vďaka ktorej sa aj v zdanlivo bezvýchodiskovej situácii viem otočiť, zapnúť naplno motor a ešte aj to zlé zmeniť na pozitívne a vyťažiť z toho. Fakt je ten, že zmena mi nevadí. Naopak, zmena mi vždy priniesla veľa dobrého! Veľakrát prídem na nové veci, nápady a stretnem nových ľudí.
Veľmi málo sa obzerám cez plece a učím sa žiť v prítomnosti. Pochopila som, že niekedy je rozumné nechať niektorých ľudí ísť. Keď sa s nimi necítim dobre. Naučili ma síce niečo nové, aj keď možno nie práve najpríjemnejšou cestou, ale už by do môjho ďalšieho života nemali patriť.
Chcem mať okolo seba ľudí, ktorí ma majú radi, s ktorými si rozumiem a posúvajú ma vpred. Chcem s nimi viesť rovnocenný dialóg a nemyslím tým iba hovorené slovo.
Každý z nás je dostatočne múdry a má dostatočne otvorené srdce na to, aby vedel, že úloha niektorých ľudí sa v našom živote skončila. Že s nami skrátka už nemajú byť a ani my s nimi.
Treba ich nechať ísť. Treba ich nechať odísť preč, pretože to potrebujeme nielen my, ale aj oni.
Moja mamina má takéto životné heslo: „Keď si upraceš doma, upraceš si aj v živote.“ A ono je to svätá pravda. Lebo keď sa zbavíte starých a nepotrebných vecí, vytvoríme priestor pre nové, lepšie a krajšie.
A tak to chodí aj v živote. Nechajte odísť ľudí, ktorí pri vás už nemajú čo robiť a príde niekto lepší – partner, kamarát, kolega. A myslite na to, že je to na vás, či do tých otvorených dverí vstúpite.
S láskou,
Lusy